Civan Canova

Narodil sa v Ankare v roku 1955. Jeho otcom je divadelný herec Mahir Canova a matkou Gündüz Sencer. Jeho rodičia sa rozišli, keď bol malý, a vychovávala ho jeho stará mama. Jeho matka uzavrela druhé manželstvo s hercom Kartal Tibet. Počas základnej školy hral malé úlohy v rozhlasovej Hodine deťom v réžii svojho otca v Ankarskom rádiu. K filmovým kulisám ho priviedol jeho nevlastný otec Kartal Tibet. Po základnej škole študoval na TED Ankara College ako internátny študent. Po absolvovaní Ankara College v roku 1973 začal v lete 1974 hrať vo filme Yılmaza Güneyho „Priateľ“, keď sa pripravoval na skúšky na konzervatórium. V tom istom roku sa zapísal na divadelné oddelenie Štátneho konzervatória v Ankare. Počas štúdia si zahral vo filme Nehir (1977), ktorý režíroval Şerif Gören. Konzervatórium ukončil v roku 1979, nastúpil do kolektívu Štátneho divadla a začal pôsobiť v Istanbulskom štátnom divadle, kde sa podieľal na mnohých hrách. Okrem divadla sa umelec podieľal aj na filmoch. Prvýkrát začal písať v roku 1989 napísaním filmového scenára s názvom Rande naslepo. Tento scenár sa dostal do prvej desiatky v súťaži scenáristov, ktorú vyhlásilo ministerstvo kultúry. Svoju prvú hru In the Waters of Doomsday napísal v roku 1994. Túto hru naštudoval Kenan Işık; İsmet Küntay bol uznaný za hodného ocenenia pre najlepšieho spisovateľa a Avni Dilligil bol považovaný za hodného ocenenia pre najlepšieho divadelného spisovateľa. Vo svojej tretej hre Zákaz vychádzania (1997), ktorú napísal po hre s názvom Beyond Red Light, ironicky opísal deň strávený hotelovými hosťami, ktorí v deň počítania nemohli ísť von. S touto hrou získal literárnu cenu Cevdet Kudret. Canovovej hry Pánska toaleta (1999), ktorá obsahuje absurdný pohľad na svet mužov, Svadobná pieseň jednej ženy (2002), ktorú napísala na základe vlastného manželstva a rozpráva príbeh tohto manželstva z pohľadu mladej ženy, ktorá sa vydá za zrelšieho intelektuálneho muža, a Plné listy (2005), ktorá sa zaoberá izolovanými vzťahmi v jej najhranejšom internetovom veku. Canova napísal scenár k televíznemu seriálu Bizim Aile v roku 1996 a v seriáli stvárnil postavu Ataça. Hral rolu umelca Celala v televíznom seriáli Çiçek Taksi a Rahmiho Gürpınara v televíznom seriáli Paramparça. V roku 2006 získal cenu Golden Orange za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe na 43. filmovom festivale Golden Orange za rolu policajta mučiteľa vo filme Návrat domov a na 12. ročníku cien Sadri Alışık Cinema and Theatre Actor Awards sa podelil o cenu pre najlepšieho herca vo vedľajšej úlohe s İlyasom Salmanom, ktorý stvárnil postavu Cuma ve Gece vo filme „Sis ve Gece“. Canova pokračoval vo svojej hereckej kariére v Istanbulskom štátnom divadle a bol nominovaný na cenu pre najúspešnejšieho herca roka na 2. udeľovaní cien Afife Theatre Awards (1998) za rolu v hre Lament for a Spy a na cenu pre najúspešnejšieho herca roka v muzikáli alebo komédii na 5. odovzdávaní cien Afife Theatre Awards (2001) za rolu KaktiÇiÇi. V roku 2011 získal cenu Afife Theatre Awards za najúspešnejší herec roka za rolu v hre 'Bury the Dead'. Canova, ktorá sa zaoberá aj maľbou, otvorila v roku 2016 výstavu obrazov v Teşvikiye Erinç Art Gallery a v roku 2017 v Bitiyatro v Beyoğlu v Istanbule. Civan Canova, ktorý sa liečil na rakovinu pľúc, zomrel v Istanbule 20. augusta 2022 vo veku 67 rokov. Po spomienkovej slávnosti vo Veľkej sále Istanbulského štátneho divadla Mecidiyeköy 23. augusta 2022 ho pochovali na cintoríne Zincirlikuyu.